Náš patrón

Svätosť uprostred každodennosti

Zvláštnym patrónom a príkladom života nám je sv. František Saleský. Tento svätec svojou duchovnosťou a náukou predbehol dobu, pretože zdôrazňoval potrebu svätosti uprostred každodenného života. Sv. František Saleský prejavoval nesmiernu lásku k dušiam, z čoho povstala túžba pomáhať hľadajúcim a blúdiacim. Ako ženevský biskup v exile, v meste Annecy, bol obklopený šíriacim sa kalvinizmom. Ten odvádzal duše od Cirkvi a vieru v Krista napĺňal bludnými učeniami. Svätec sa preto rozhodol vynaložiť všetky svoje sily na ich obrátenie a návrat k pravej Kristovej Cirkvi. Práve tu sa dynamicky rozrastá aktuálnosť jeho posolstva. Všetko postavil na troch pilieroch: nebyť ľahostajným, byť zdvorilým a všetko smerovať k Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi.

Nebyť ľahostajným k druhým

Dnešná kultúra nás vedie k hlbokému individualizmu. Ten vedie väčšinu ľudí k tomu, že sa zaujímajú len o seba, pričom o blížneho len do tej miery, do akej je im prospešný. Svätý František Saleský nám ukazuje presný opak. Ukazuje sa nám ako človek hlbokej lásky, ktorý miloval Boha v ľuďoch a ľudí skrze Boha. Práve preto ho spaľovala neutíchajúca túžba privádzať duše bližšie k Pánovi. Nezostával ľahostajný aj napriek tomu, že musel vynakladať obrovské úsilie. Aj keď sa ako biskup nachádzal v prostredí nepriateľskom katolíckej viere, ba ocital sa pod tlakom, aby zostal ohraničený len vlastným biskupským palácom a katedrálou, neustále sa zaoberal tým, ako sa prihovoriť ľuďom, ktorí blúdia a ktorí potrebujú pravú vieru. Najprv to boli početné diskusie, kázania na ulici, osobné stretnutia, no všetci ho odmietali a nechceli ho počúvať. Nasledovala séria mnohých neúspechov a osobných sklamaní. Sv. František sa však nenechal zlomiť a tak začal rozvešiavať po meste plagáty s krátkymi vysvetleniami katolíckej viery a mravov, posielal každému obyvateľovi mesta pamflet, na ktorom boli základy viery vysvetlené jasne a jednoduchému ľudu zrozumiteľne. Pretože nestratil záujem o druhých, našiel si k nim cestu. Ani nie on, no Pán. Božia milosť ho viedla k vymýšľaniu tejto osvetovej činnosti, aby sa čím viacerí dostali k prameňu spásy.

František však nikdy nevykročil na cestu autoritatívnych príkazov bez rozmeru lásky. Vždy dával do popredia slobodu človeka, na ktorú chcel zdravo vplývať a takzvaným „jemným násilím lásky“ ju doviesť ku Kristovi.

Dnes panuje pomýlený obraz slobody, pretože všetci si predstavujú, že sloboda znamená robiť si čo chcem a ako chcem bez ohľadu na druhého. Sv. František však nechápe slobodu takto lacno, navyše oddelenú od zodpovednosti. Sloboda sa totiž stretá s láskou, láskou zakotvenou v Bohu. Preto podkladom Božej slobody nie sú príkazy, no láska. Láska potom vedie človeka k tomu, že vie chápať ako priestor „slobody“ aj nepríjemnosti a ťažkosti, ktoré sa v živote naskytnú. Vie ich prijať a nadprirodzeným pohľadom na ne premeniť. Takto sú potom pochopené ako priestor na posvätenie, pretože v nich sa ako človek spájam s Kristom, mojím Spasiteľom a jeho utrpením. Skutočná sloboda je sloboda, kde človek dokáže prijať utrpenie aj radosti života, kde si nevyberá to, čo je príjemnejšie, ale to, čo sa páči Bohu. Nemá tak dôvod utekať k „snívaniu“ o slobode, ktoré končí pri vlastných nerestiach a hriechoch.

„Predovšetkým musí vládnuť svätá sloboda a veľkodušnosť srdca. Pre nás nejestvuje iný zákon a iná nutnosť, okrem lásky. Ja bojujem za dobrú vec, ak bránim svätú láskavú slobodu ducha, ktorú, ako viete, si vysoko vážim, samozrejme, ak je opravdivá, bez rozpustilosti a samopaše, ktoré sú vlastne spotvoreninou slobody.“ Takto sa v podstate približuje k sv. Augustínovi a jeho heslu: „Ama et fac, quod vis!“, „Miluj a rob, čo chceš“. Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa, sa nemôže narodiť nič iné iba dobro (Komentár k listom sv. Jána 7, 8). Láska totiž nikdy nekončí v sebeláske, no riadi sa Kristovými slovami: „Milovať budeš Pána svojho Boha (…) a svojho blížneho, ako seba samého.“ (Mk 12, 30 – 31). Jeho postoj sa dá napokon vyjadriť slovami, ktoré sám napísal: „Netreba milovať pod tlakom obavy, no treba sa obávať pod tlakom lásky. Na galeji lásky k Bohu nie sú otroci, no všetci veslári sú dobrovoľníci.“

Svätosť oblečená do šiat zdvorilosti

Často krát, a v historickej dobe sv. Františka to platilo dvojnásobne, bol a je duchovný život predstavovaný ako namáhavý a náročný zápas, ktorý prekonáva rôzne ťažko schodné cesty odriekania a umŕtvovania. Svätosť, ktorú od ľudí Pán žiada, tak vyzerá veľmi pochmúrne a ťažkopádne. Svätý František Saleský však zhotovil pre svätosť módny oblek zdvorilosti, radosti a spoločenskej výchovy. Dokázal ju predstaviť takými spôsobmi, gestami, slovami a tónom hlasu, ktoré vzbudzovali sympatiu.

Svätosť pre Františka znamenala rešpektovanie základných pravidiel, ktoré stanovuje ľudská prirodzenosť a z nej vyvierajúca slušnosť, jemný spôsob komunikácie, priateľstva, ba aj rešpektovanie pravidiel slušného správania. Nejde však v žiadnom prípade o snahu o konvenčnosť. Jeho pochopenie svätosti si totiž vždy zachovávalo absolútnu nenútenosť a prirodzenosť. Nebolo v nej nič vyumelkované. Podľa jeho pochopenia môže len zdvorilosť oživovaná láskou zrodiť svätca. Pretože k tomu, aby mohol byť niekto svätý, musí byť najprv ľudský. V našom zápase o svätosť nejde o to, aby sa svätec stal ľudským, no človek svätcom. Svätosť má nie len dušu, no aj telo. František neuznával odľudštenú svätosť, ktorá síce putuje k oblakom, no prejavuje sa najhrubším správaním a odpudivým vzhľadom.

Svojich veriacich povzbudzoval k budovaniu pravých čností, ktoré rozvíjajú ľudskú prirodzenosť. Pretože čnosti nikdy nemôžu odporovať katolíckej viere, ba naopak. Jednému mladíkovi napísal: „Z lásky k Pánu Ježišovi harmonicky rozvíjaj všetky dary, ktorými ťa Boh tak štedro vybavil do života. Pestuj svoje telo fyzickými cvičeniami  a nech je u teba vítaný aj šerm (dnes by sme mohli povedať šport), len aby tvoje telo bolo pevné, harmonické a predovšetkým poslušné duchu. Obohacuj svoju myseľ poznaním, napĺňaj svoje srdce múdrosťou, aby bola tvoja prítomnosť príjemná a tvoja spoločnosť milá.“ Hovorieval: „Nafúkaná bezcitnosť tých, čo nechcú pripustiť, že sme ľudia, sa mi vždy zdala opravdivou úchylkou.“ Často zdôrazňoval radosť a veselosť svätosti, ktorá ju robí príťažlivou. Ide však o radosť nadprirodzenú, ktorá sa dokáže povzniesť nad čisto prirodzené ťažkosti.

Ježiš Kristus je centrom nášho života

Každý tvor je spojený so Stvoriteľom jedinečnými vláknami lásky. Ak nie vláknami lásky, pretože je to zväčša človek, ktorý Pánovi lásku odopiera, spojení sme skrze existenciu ako takú. Existujeme, pretože máme podiel na existovaní Boha. Naša vlastná „stvorenosť“ nás jednoducho spája so Stvoriteľom. Boh však nezostal ukrytý v neznáme. Sv. František správne povedal, že my ľudia máme vrodenú túžbu po Nekonečnom Dobre. Boh na túto odpovedá svojím Vtelením. Ježiš Kristus sa tak stáva nielen naším bratom, no najmä našou Hlavou, Životom, ktorý garantuje môj vlastný život. Tým je kresťan pozvaný nielen k nasledovaniu Ježiša Krista, no k životu jeho samého. Aj sv. apoštol Pavol to vyjadruje hlbokými slovami: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).

Sv. František Saleský hovorieval: „Ja som vždy nechal konať Krista.“ Práve toto je potom základ „prenikania“, ktoré sv. František nazýva „inhesia“ – prelínanie, prenikanie, kedy srdce, rozum a vôľa nelipnú na Kristovom Srdci, no prenikajú do jeho rozumu, Srdca a vôle. Najdokonalejším obrazom tohto prenikania je Božia matka, Panna Mária. „Ona žila iba jeden život, spoločný so svojím Synom. Áno, boli to dve osoby, no s jedným srdcom, s jedinou dušou, s jedinou mysľou a jediným životom.“

Kresťan do tejto jednoty s Kristom zapája tiež svoj vlastný život. Nežije život rozdelený medzi štyri či päť úloh, svetov. Všade je on sám a ako veriaci a milujúci Boha koná jednoduché či zložité každodenné povinnosti v jednote s Kristom. Je to len on sám, kto koná určité rozhodnutia, aj keď vedený Duchom Svätým. Vieru a Boha z nich nemôže vylúčiť. Nejestvuje akýsi „neutrálny“ postoj v určitej oblasti. Nemôže preto robiť rozhodnutia bez vplyvu svojej viery v Boha, či bez morálnych zásad. Musí naopak žiť jednotu života a všetko, čo žije, posväcovať milosťou prúdiacou zo sviatostí a modlitby.

„Sv. František, ty si videl obrátenie 60 000 ľudí späť ku katolíckej viere, ako výsledok tvojich modlitieb a evanjelizácie. Oroduj za nás, aby sme boli, tak ako ty, nástrojmi Ducha Svätého pre našich bratov a sestry a pomáhali im objavovať pravdy a bohatstvo katolíckej viery. Oroduj za nás, aby sme boli vždy pripravení dať odpoveď každému, kto žiada o zdôvodnenie nádeje, ktorá je v nás.“

Úryvok z knihy nášho patróna Filotea – Úvod do nábožného života

„Boh, Stvoriteľ, pri stvorení prikázal rastlinám, aby každá z nich prinášala semeno podľa svojho druhu. Tak rozkázal aj kresťanom, ktorí sú živými rastlinami jeho Cirkvi, aby každý prinášal ovocie nábožnosti podľa svojej povahy, stavu a povolania.

Chcem povedať, že šľachtic má praktizovať nábožnosť inak ako remeselník, sluha inak ako knieža, vdova inak ako slobodná deva alebo manželka. Ba ešte ani to nestačí, no nábožnosť treba jednotlivo prispôsobiť silám, úlohám a povinnostiam každého človeka.

Povedz mi, prosím ťa, moja Filotea, či by to bolo správne, keby biskupi vyhľadávali samotu ako kartuziáni, keby sa manželia nestarali o zveľadenie svojho majetku viac ako kapucíni, keby remeselník trávil celé dni v kostole ako rehoľník a rehoľník by bol zasa stále naporúdzi ako biskup, aby pomáhal vo všetkých prípadoch a okolnostiach, aké vytvorí núdza blížneho? Nebola by takáto nábožnosť smiešna, nezriadená a neznesiteľná?

A predsa ako často sa s týmto omylom a nezmyslom stretávame! Nie, nie, Filotea moja; veď nábožnosť, ak je pravá a úprimná, vonkoncom nič neničí, no všetko zdokonaľuje a završuje. A keby niekedy naozaj odporovala a prekážala niekomu v povolaní a postavení, je bezpochyby falošná.

Včela zbiera svoj med z kvetov tak, že ich ani najmenej nepoškodí, ani neporuší; zanecháva ich také nedotknuté, nepoškvrnené a svieže, ako ich našla. A pravá nábožnosť to robí ešte lepšie, lebo ona nielenže neničí nijaké povolanie alebo zamestnanie, no robí ho milším a krajším.

Lebo ako všetky drahokamy ponorené do medu sú jasnejšie a žiarivejšie, každý podľa svojej farby, tak sa aj človek vo svojom povolaní stáva lepším a dokonalejším, ak ho spája s nábožnosťou. Prostredníctvom nej sa aj tvoja starosť o rodinu stáva pokojnejšou, vzájomná láska medzi manželom a manželkou úprimnejšou, povinná poslušnosť vladárovi vernejšou a každé zamestnanie príjemnejším a lepším.

A preto je omylom, ba bludom chcieť vylúčiť nábožnosť z vojenských družín, z dielne remeselníkov, z kniežacích dvorov, z domácnosti manželov. Uznávam, drahá Filotea, že v týchto úradoch a postaveniach nijako nemožno praktizovať čisto kontemplatívnu, kláštornú a rehoľnú nábožnosť. Lenže okrem týchto troch druhov nábožnosti je ešte mnoho iných, veľmi vhodných na zdokonalenie tých, ktorí žijú vo svetských stavoch.

Teda kdekoľvek sme, všade sa môžeme a máme usilovať o dokonalý život.“

Životopis svätca, nášho patróna sv. Františka Saleského

Svätý František Saleský (1567 – 1622) patrí medzi veľkých svätých kresťanského novoveku. Pochádzal zo Savojska, ktoré sa dnes nachádza v juhovýchodnom Francúzsku na taliansko-švajčiarskom pohraničí. Narodil sa na zámku Sales 21. augusta 1567. Jeho otec bol kastelánom v Nouvelles. Už v prvých detských rokoch sa ukázalo, že František je bystrý chlapec a aj v škole sa veľmi dobre učil; preto otec chcel mať z neho právnika. Po skončení základnej školy odišiel 15-ročný František do Paríža, kde študoval filozofiu a právo. No pritom sa zaujímal aj o teológiu. Býval v jezuitskom kolégiu Clermont, kde okrem vedomostí získal aj solídnu duchovnú formáciu.

V Paríži ako 19-ročný prekonal ťažkú krízu viery. Pod vplyvom Kalvínovej náuky o predurčení ho ovládla myšlienka, že aj on je predurčený na večné zatratenie. František sa postavil proti tomuto pokušeniu hrdinským postojom viery s myšlienkou: „Keď už nebudem môcť milovať Boha vo večnosti, chcem ho zo všetkých síl milovať aspoň tu na svete.“ Šesť týždňov duševného boja a vnútornej suchoty sa zrazu skončilo pred mariánskym obrazom pri modlitbe „Rozpamätaj sa, ó, najláskavejšia Panna Mária …“. Odvtedy bol jeho život aj v ťažkostiach poznačený vnútornou vyrovnanosťou a hrejivým optimizmom.

Po skončení parížskych štúdií (1588) šiel František podľa otcovho želania ešte na chýrnu právnickú fakultu do Padovy. V tomto severotalianskom meste dosiahol roku 1591 doktorát práv. Padovský pobyt bol pre Františka zaťažkávacou skúškou charakteru. Mladí univerzitní študenti si totiž dovoľovali rozličné priestupky proti poriadku a mravnosti a na to zvádzali i mladého Savojčana. No František prejavil obdivuhodnú pevnosť charakteru spojenú s ušľachtilou zdvorilosťou. Duchovným vodcom v tom období mu bol známy jezuita Antonio Possevino. Po návrate zo štúdií sa František stal členom senátu v savojskom hlavnom meste Chambéry. No advokátska ani politická kariéra ho nelákala. Už dávnejšie túžil stať sa kňazom a teraz sa rozhodol uskutočniť túto túžbu. Jeho otec o tom nechcel najprv ani počuť, no po prvom návale rozhorčenia sa postupne predsa len utíšil a dal Františkovi svoj súhlas.

František bol vtedy už 24-ročný a mohol si zvoliť kňazské povolanie i bez otcovho súhlasu, no to bolo proti jeho charakteru. Nechcel nič dosiahnuť nasilu a proti vôli druhého, lež vo vzájomnom porozumení. Ako džentlmensky sa správal v zápase o kňazstvo, svedčí jeho zdvorilé odmietnutie ponúkanej nevesty. Otec mu totiž vybral peknú a bohatú nevestu a zariadil všetko tak, aby sa mladí priamo stretli. Po stretnutí povedal František otcovi: „Otecko, videl som tú slečnu, no zasluhuje si lepšieho muža, ako som ja.“

František sa nepotreboval dlho pripravovať na kňazstvo. Pri štúdiách v Paríži a v Padove získal hlboké teologické vedomosti a i duchovne bol dobre pripravený. Preto už 18. decembra 1593 mohol prijať kňazské svätenie. Nový kňaz začal hneď po vysviacke horlivo účinkovať. Biskup čoskoro vybadal jeho rozumovú a charakterovú vyspelosť a rozhodol sa poslať ho na pôsobisko, kde iní nemali nijaké vyhliadky na úspech. Bol to kalvínsky kraj Chablais na juh od Ženevského jazera. Posledný kňaz tam išiel roku 1593, no musel hneď utiecť.

O niekoľko mesiacov sa vybral do tohto nepriateľského kraja novokňaz František. Začal s kázňami. Okrem asi pätnástich katolíkov, ktorí ostali v tom kraji po protestantskej reformácii, sa nikto o jeho kázne nezaujímal. Kalvíni sa rozhodli úplne ho bojkotovať. Odmietali i verejnú dišputu, na ktorú ich pozýval. Ich vyzývavé mlčanie bolo prerušované iba vyhrážkami, ktorými sa usilovali prinútiť horlivého kňaza na odchod. Keď neprijali hovorené slovo, František začal písať. Na listoch papiera vysvetľoval hlavné body kresťanskej náuky a vyvracal bludy. Tieto letáky potom pripevňoval v noci na múry alebo vkladal do domov. Letáky písal zaujímavým žurnalistickým štýlom, a pritom zmierlivo. Niektorí kalvíni sa rozhodli neúnavného misionára zabiť. Keď sa s ním však stretli zoči-voči, odzbrojila ich jeho láskavosť.

Napokon po siedmich mesiacoch zaťatého nepriateľstva sa začala situácia meniť. František si postupne získal mysle i srdcia odporcov katolíckej viery. Roku 1603 už mohol oznámiť do Ríma, že 25 tisíc inovercov sa vrátilo do Cirkvi. Ešte za chablaiskej misie vymenoval pápež Klement VII. roku 1599 úspešného apoštola za pomocného biskupa, až napokon roku 1602 František Saleský celkom prevzal vedenie ženevského biskupstva. Tak ako jeho predchodca i on sídlil v Annecy, lebo ženevskí kalvíni by nestrpeli katolíckeho biskupa vo svojom meste.

Toho istého roku musel František vybaviť niektoré úradné veci v Paríži, kde pri svojom pobyte nadviazal cenné priateľstvá s kardinálom Bérulle, s Madame Acarie a so sv. Vincentom de Paul.

František Saleský bol ženevským biskupom 20 rokov. Boli to roky bohato vyplnené modlitbou, prácou a starostlivosťou o zverenú diecézu. Veľkú pozornosť venoval duchovenstvu, a to nielen úradnými obežníkmi a synodálnymi smernicami, no aj bezprostredným osobným stykom, či už išlo o horlivých duchovných pastierov alebo o takých, čo zanedbávali svoje povinnosti. Pre kňazov vypracoval inštrukcie o vysluhovaní sviatosti pokánia a o kázaní. Staral sa aj o rehoľníkov. Sám osobne priviedol viaceré kláštory k hlbšiemu duchovnému životu a k vernejšiemu zachovávaniu rehoľných pravidiel.

Horlivý biskup sa však neobmedzil iba na styk s duchovenstvom. Chcel sa stretnúť so všetkými veriacimi svojej diecézy, aby spoznal ich život, ich radosti i ťažkosti a aby im pomohol, nakoľko mu to bolo možné. Preto začal roku 1605 veľkú pastoračnú vizitáciu všetkých 450 farností svojho biskupstva. Vizitácia trvala tri roky. Už len navštíviť všetky vysokohorské alpské farnosti bol veľký výkon. A biskup František všade kázal, spovedal a udeľoval iné sviatosti, počúval duchovných i veriacich, pomáhal riešiť ich problémy, dával do poriadku nenormálne situácie. Veľká všestranná činnosť neskorších rokov nedovolila Františkovi uskutočniť viac takýchto vizitácií. Prostredníctvom svojich spolupracovníkov udržiaval stále živé styky s celým biskupstvom, a keď sa zdalo, že jeho prítomnosť môže byť niekde užitočná, nemeškal navštíviť patričnú farnosť, kláštor, duchovných alebo veriacich.

Osobitné miesto v jeho pastoračnej starostlivosti zaujímala katechéza. Roku 1603 vydal smernice o vyučovaní náboženstva a v ďalších rokoch ich dopĺňal. Založil i laické bratstvo kresťanskej náuky. Sám venoval veľa času vyučovaniu katechizmu. Deti ho mali rady, lebo vedel vysvetľovať jednoducho, jasne a na mnohých príkladoch. Vycítili aj biskupovo dobré srdce, a preto sa k nemu živo hlásili, keď sa objavil na ulici. Medzi hlavné úlohy apoštolskej služby patrilo vždy kázanie a František Saleský v ňom nezaostával za inými. Neodmietol nijakú príležitosť kázať, i keď to bolo viac ráz za deň.

Cez pôst kázaval v rozličných mestách i v menších farnostiach. Veľký ohlas mali jeho pôstne kázne v Dijone (1604), kde sa po prvý raz stretol so sv. Janou Františkou de Chantal, ďalej v Chambery (1606) a v Grenobli (1616, 1617 a 1618), kde obrátil maršala Lesdiguiéra. Apoštolská služba slova vypĺňala i jeho dlhší, desaťmesačný pobyt v Paríži v rokoch 1618-19, kde mal asi 360 kázní a náročných konferencií. O ich kvalite svedčí množstvo obrátení a významných duchovných priateľstiev.

Veľký význam vo Františkovom apoštoláte mala aj jeho obsiahla korešpondencia. Podľa skromných odhadov František napísal asi 6000 listov. Mnohé z nich obsahovali cenné duchovné rady a poučenia a stali sa základom jeho známej knihy Filotea. Keď si pripomíname činnosť biskupa Františka Saleského, nemôžeme obísť ženskú rehoľnú spoločnosť Navštívenia Panny Márie, ktorú založil roku 1610 spolu so sv. Janou Františkou de Chantal. Pôvodne to mala byť aktívna rehoľa s hlbokou spiritualitou, no pritom s rôznorodou vonkajšou činnosťou. Na tie časy to bola novota, proti ktorej sa postavili viacerí cirkevní predstavitelia. Zmierlivý František ustúpil a vypracoval so sv. Janou kompromisné riešenie. Vznikla tak klauzúrna rehoľná spoločnosť, ktorá v sebe spájala úlohy evanjeliovej Márie a Marty, to znamená rozjímavý i činný život. Rehoľa Navštívenia sa vo Francúzsku veľmi rýchlo rozšírila a urobila veľa dobrého tak pre túto krajinu ako i pre celú Cirkev.

Nadmerná činnosť napokon Františka vyčerpala. Roku 1620, teda keď mal 53 rokov, cítil, že mu už neostáva veľa síl, a chcel sa v utiahnutosti pripravovať na smrť. Okolnosti ho však nútili i naďalej ostať na zodpovednom mieste. Roku 1622 ešte musel sprevádzať savojskú kniežaciu rodinu do Avignonu na francúzsky kráľovský dvor. Potom sa uchýlil do Lyonu, kde ho 27. decembra postihla mozgová mŕtvica. Na druhý deň, 28. decembra 1622, František skončil svoj obdivuhodný a plodný pozemský život. Jeho telo pochovali v Annecy, kým jeho srdce si ponechali v kláštore Navštívenia v Lyone.

Počas Francúzskej revolúcie ho preniesli do Benátok. Necelých 40 rokov po smrti (1661) bol František Saleský vyhlásený za blahoslaveného a o štyri roky neskôr (1665) za svätého. Pápež Pius IX. mu roku 1881 dal titul cirkevného učiteľa a pápež Pius XI. ho roku 1923 vyhlásil za patróna tlače a žurnalistov.

Sv. František Saleský mal veľký vplyv na svoje časy i na ďalšie generácie. Jeho životný príklad a jeho zásady inšpirovali mnohých jednotlivcov i celé hnutia. Vznikli viaceré rehoľné spoločnosti, ktoré sa hlásia k jeho duchovnému odkazu. Medzi najznámejšie patria saleziáni sv. Jána Boska, ktorí rozvíjali svoju činnosť i na Slovensku.

Cenným dedičstvom sv. Františka Saleského sú jeho spisy. Jeho dielo Filotea čiže Návod k nábožnému životu (ktoré dostanú všetci členovia klubu Annecy) nestratilo dodnes nič na aktuálnosti. V istom zmysle možno povedať, že sv. František Saleský vyslobodil duchovný život z kláštornej izolácie a uviedol ho do všetkých spoločenských stavov a do všetkých životných okolností. Pritom nezabúdal na Bohu zasvätené duše, ktorým venoval spis Teotimos čiže Traktát o Božej láske. Zachovaná a tlačou vydaná literárna pozostalosť sv. Františka Saleského obsahuje celkove 26 zväzkov, z čoho jedenásť sú jeho listy.

Svätého Františka Saleského nazývajú zdvorilým, láskavým a optimistickým svätcom. Niektorí odsudzovali veľkú ohľaduplnosť, ktorú prejavoval voči bludárom a hriešnikom. Podľa vzoru Pána Ježiša však nestrpel bludy a hriechy, no bol veľmi láskavý voči bludárom a hriešnikom. A ukázalo sa, že je to nielen najsprávnejšia, no aj najúspešnejšia metóda v službe Bohu a dušiam.